Svadba: Tradičná slovenská neexistuje

Akt, s ktorým sa spája množstvo tradícií a zaužívaných zvykov. Odobierka od rodičov, ponúkanie falošných neviest ženíchovi či začepčenie nevesty. Zamýšľali ste sa niekedy prečo sa nevesta oblieka do bielych šiat a do akého roku sa datuje začiatok tohto obradu? Na tému slovenská svadba sme sa rozprávali s etnologičkou, docentkou Kornéliou Jakubíkovou, ktorá nám priblížila, ako kedysi tzv. obrad prechodu prebiehal.

Počiatky a predsvadobný čas

Genézu svadobných zvykov či kolísku v konkrétnej krajine by sme hľadali len ťažko. „Za jeden z najstarších obradov svadby u Indoeurópanov sa považuje 3-násobne obídenie ohniska v bydlisku ženícha, privedenou nevestou,“ začína svoje rozprávanie docentka Jakubíková. Na Slovensku samotnému sobášu predchádzali priezvedy, ktoré boli považované za prvé zisťovanie súhlasu so svadbou v dome nevesty. Rozhodujúce slovo pritom mali jej rodičia. Po nich nasledovali pytačky a zásnuby, pokladané za verejné potvrdenie svadby. Tie boli spájané s pohostením  a odovzdávaním daru ako: šatka, pierko a iné, čo znamenalo prísľub na sobáš. Tradícia s darovaním snubného prsteňa sa objavila až neskôr, prv na Spiši a Gemeri. Oficiálne oznámenie vzdialenej rodine, susedom či známym sa vykonávalo prostredníctvom cirkevných ohlášok. „Ohlášky boli cirkvou vyžadované zverejnenie budúceho sobáša v kostole,“ vysvetľuje docentka Jakubíková. Na svadobnú hostinu sa pozývali príbuzní, niekde až z tretieho kolena, susedia či ich mladí rovesníci. „Pozývali družbovia prednášaním vinšov pri chodení po domoch alebo niekde to bol zváč.“

Deň svadby

Svadobný deň začína príchodom ženícha pre svoju nevestu. Cestou mu svadobčania robia naprieky zatarasením cesty. tzv. bránami alebo predkladaním falošných neviest. „Falošné nevesty sú vnímané ako skúška ženícha či si nevestu pozná. Pôvodne mali slúžiť na oklamanie zlých síl, keďže miesto pravej nevesty sa tam predvádzali iné,“ ozrejmila etnologička. Pred príchodom samotného ženícha prebiehalo obliekanie mladuchy. Dôležitým prvkom boli znaky na odeve. Nevesta sa odlišovala inou partou, venčekom, farbou stužiek a pokladaním širokého pásu plátna cez plece. Ženích sa líšil pierkom, ručníkom či stuhou za klobúkom. „Svadobný odev bol taký, aký bol sviatočný kroj v danom regióne, takže všade iný.“ Typickými farbami svadobných odevov bola čierna, zelená či bordová, ktoré boli označované ako ochranné farby. „Biela farba šiat sa neskôr na vidiek rozšírila z mestskej módy,“ dodáva špecialistka na svadby. Po odobierke od rodičov sa celý svadobný sprievod presúval do kostola. Jeho funkciou bolo celej dedine oznámiť konanie svadby. Vždy ho sprevádzal hlasný spev a radosť. V sprievode sa niesli rôzne predmety ako: veniec, stromček, obradný koláč a iné.  V kostole si mladomanželia vymenili svadobné obrúčky, ktoré symbolizovali nekonečnosť svojho prísľubu.

                                                                                                                                                       Hostina

„Hostina nemala svoje „typické“ určené priestory – konala sa v dome svadobných rodičov alebo v ich stodole,“ vysvetľuje docentka Jakubíková. Typickým však bol presne určený zasadací poriadok. Ženy a muži sedávali oddelene, nikdy nie v pároch. V tesnej blízkosti mladého páru sedel starejší a starejšia (krstní rodičia). Ďalej prvý družba, družica a ostatní pozvaní. Zaujímavosťou bolo, že rodičia mladého páru za stolom nesedávali. Dôležitejšiu úlohu mali práve krstní rodičia. „Krstní rodičia zastupovali rodičov vo všetkých obradoch životného cyklu – od krstu, cez svadbu až po úmrtie svojich krstných detí, ak sa ho dožili.“ Pozvaných hostí zvyčajne hostili jedlami z hydiny: sliepkou, kohútom. Medzi zvyčajné pokrmy patrili krupičné či ryžové kaše a samozrejme koláče.  K svadobnému hodovaniu neodmysliteľne patrila hudba, spev či tanec. Rovnako hry, vinše či delenie svadobného koláča (dnes torty),  ktoré symbolizovalo akceptáciou ich manželstva svadobčanmi.

Na druhý deň

Vrcholom svadby, ktorá patrila v obradom prechodu bolo začepčenie nevesty. Išlo o zmenu statusu v spoločnosti, kedy sa dievka mení na vydatú ženu. Zvyčajne sa konalo na druhý deň po svadobnej noci, za sprievodu vydatých žien a krstnej mami. Na hlavu sa mladej nasadili čepiec, ktorý bol symbolom vydatých žien. „Ženíchovi odobrali pierko – ale nesprevádzal to žiadny obrad, ako napríklad čepčenie. Družbom sa status nemenil,“ dodala etnologička. Po začepčení bola vyvedená medzi svadobčanov a nasledoval tanec na vyvedenie nevesty, počas ktorého sa zbierali finančné dary pre novomanželov.. Nevesta si preto zatancovala s každým  zo svadobčanov. Druhý deň bol pokračovaním zábavy a osláv, známi ako poprávky.

Prípravy a samotné konanie sobáša či svadobnej hostiny sa na celom Slovensku líšili. „Svadba na Slovensku bola variabilná, že niečo také ako pojem „slovenská svadba“ neexistuje. Je len množstvo regionálnych aj lokálnych podôb, ktoré neplatia pre celé Slovensko,“ vysvetľuje docentka Kornélia Jakubíková. Menil sa typický odev či prevedenie jednotlivých úkonov spojených s týmto obradom. Jediné, čo ostalo stále rovnaké bolo spojenie dvoch ľudí v jedno. To najdôležitejšie, čo sa zachovalo až do dnes.

Zdroj: 

Rozhovor docentka Kornélia Jakubíková, špecialistka zvykov Slovenských svadieb

Svadba na Slovensku – Kornélia Jakubíková, Bratislava, 1996 

ÚĽUV – svadba   

Text: Veronika Jenčová

2 thoughts on “Svadba: Tradičná slovenská neexistuje

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *