Vo vzuchu, tak nejak zvláštne visí vzrušenie, netrpezlivosť a očakávanie.
Už ideme.
Tatry sa však chmúria už z diaľky. Dožadujú sa rešpektu, ktorý vzbudzujú.
Zastavíme sa v Kežmarku, vyzdobiť už beztak nádherný kostol.
To ticho nás núti premýšľať. Aké to asi bude ?
Postupne viažeme jednu lavicu za druhou, opatrne vkladáme Gypsomilku.
HOTOVO – je to nádhera. Pomyslel som si, že nič krajšie sme spolu ešte nevytvorili.
Uvideli sme iskru v očiach toho druhého – TO JE ONO !
Keď sme sa priblížili k Tatranskej Kotline vykuklo aj slnko a nedalo nám to krásne stádo oviec neodfotiť.
Nasledovali chvíle viazania, ukladania, študovania zasadacieho poriadku a boja s minútami.
Pripravili sme obrúsky, čísla stolov, sedenie hostí, candy bar, fotostenu…. zdá sa to dlho.
Robíme niečo zle? Čas sa rýchlo sype a my tvoríme…
POMALY…
PRECÍZNE…
S LÁSKOU…
To však nejde rýchlo, aj keby si sa snažil ako len vieš.
Budeme končiť, posledné úpravy a je TO !
Keď si však pomyslíš, že všetká práca je už HOTOVÁ, ona v skutočnosti ešte len ZAČÍNA…
