Vo vzuchu, tak nejak zvláštne visí vzrušenie, netrpezlivosť a očakávanie.

Už ideme.

Tatry sa však chmúria už z diaľky. Dožadujú sa rešpektu, ktorý vzbudzujú.

Zastavíme sa v Kežmarku, vyzdobiť už beztak nádherný kostol.

To ticho nás núti premýšľať. Aké to asi bude ?

Postupne viažeme jednu lavicu za druhou, opatrne vkladáme Gypsomilku.

HOTOVO – je to nádhera. Pomyslel som si, že nič krajšie sme spolu ešte nevytvorili.

Uvideli sme iskru v očiach toho druhého – TO JE ONO ! 

Keď sme sa priblížili k Tatranskej Kotline vykuklo aj slnko a nedalo nám to krásne stádo oviec neodfotiť.

Nasledovali chvíle viazania, ukladania, študovania zasadacieho poriadku a boja s minútami.

Pripravili sme obrúsky, čísla stolov, sedenie hostí, candy bar, fotostenu…. zdá sa to dlho.

Robíme niečo zle? Čas sa rýchlo sype a my tvoríme…

POMALY…

PRECÍZNE…

S LÁSKOU…

To však nejde rýchlo, aj keby si sa snažil ako len vieš.

Budeme končiť, posledné úpravy a je TO !

Keď si však pomyslíš, že všetká práca je už HOTOVÁ, ona v skutočnosti ešte len ZAČÍNA